„Prispievam k budovaniu mostov a zbližovaniu kultúr,“

V Argentíne trvá základná škola sedem rokov a stredná škola päť alebo šesť rokov v závislosti od zvoleného štúdia. Ďalej v Argentíne môžu žiaci navštevovať školu počas rannej zmeny (od 7.30 do 13.30) alebo popoludňajšej zmeny (od 13.00 do 18.30). Aj keď sa to môže zdať neskoro, v mojej krajine je denné svetlo po celý rok aspoň do 20.00. Poobede som chodila do školy, ale vždy som mala čas ísť von a hrať sa s kamarátmi. V Argentíne deti nemajú obed v škole a nespia v predškolskom zariadení. V mojom meste sú niektoré školy výlučne pre dievčatá a iné pre chlapcov. Každý deň pred vstupom do tried máme ceremóniu uctenia našej vlajky. Všetci žiaci sa zoradia na hlavnom nádvorí, ktoré je vonku, a vlajka je vztýčená, zatiaľ čo my spievame národné piesne. Je to moment, ktorý sa nám veľmi páči, spája nás a žiaci, ktorí sa zaslúžili o vztýčenie vlajky, sú veľmi hrdí. Predtým, ako sme išli domov, sme podobným ceremoniálom stiahli vlajku. V katolíckych školách sa hovorí aj modlitba. A počas školského roka tiež oslavujeme národné dátumy podujatiami, na ktorých sa zúčastňujú učitelia a žiaci, ako je májová revolúcia a Deň nezávislosti. Vďaka tomu poznáme našu históriu do hĺbky a dáva nám to identitu Argentínčanov. 

Keď som prvýkrát prišla na Slovensko, bola to pre mňa veľká emócia, pretože som sa narodila a vyrastala s vašou krajinou v srdci. Môj starý otec z otcovej strany bol Slovák, narodil sa v Kovarciach, kde teraz bývam. V mojom meste žilo veľa Čechov i Slovákov, niektorí boli rodinní príslušníci a iní akoby boli. Do Argentíny emigrovali ako tisíce iných, takže hoci som sa vtedy jazyk neučila, počula som veľa príbehov a nostalgických opisov týchto krajín. Takže nájsť miesta a veci, o ktorých nám hovorili, bola pre mňa veľká radosť. Stretnúť tu vlastnú rodinu, aj keď sú len vzdialení príbuzní, ale príbuzní, bol úžasný zážitok. 

Jazyk! To určite nie je jednoduché. Pre nás, hovorcov latinských jazykov, je to veľmi komplikované! Kvôli samotnej spoluhláskovej skupine a najmä kvôli skloňovaniu, ktoré v našich jazykoch neexistuje. V mojom prípade tu žijem, odkedy moja dcéra Clara nastúpila do školy, učila som sa s ňou, prešla cez každý šlabikár, každý malý príbeh... a každý deň sa niečo málo učím. Môžem povedať, že som už v piatej triede!

Ako som už povedala, časť mojej rodiny a v konečnom dôsledku aj ja pochádzam z tejto krajiny. A keďže história ide vždy dopredu, spoznala som tu svojho manžela Michala. Hoci sme dlhé roky žili v Holandsku, presťahovala som sa na Slovensko, aby sa naša dcéra naučila po slovensky a vyrastala v poznaní tejto kultúry. Prešlo osem rokov a akosi sa cítime tak trochu ako doma. Moja mama je Talianka, takže aj ja som potomok talianskych prisťahovalcov. V Argentíne sú prisťahovalci veľmi vítaní, pretože nakoniec takmer všetci tam pochádzame z európskych domovov, z ktorých sa cestovalo za mierom a blahobytom. 

Z mojej školy si najviac pamätám fascináciu mikrofónmi. Rada som sa zúčastňovala školských akcií a rozprávala sa, recitovala poéziu, čítala prejavy. A dni písania textov s vybranými témami boli moje obľúbené, samozrejme, čas sa mi vždy zdal krátky. V mojej škole bola malá štvorcová záhrada s arkádovými galériami, kde bývali mníšky, a priamo tam bola neuveriteľná knižnica, kde som prestávky trávila výberom ďalšej knihy a čítaním. Čerstvosť a vôňa toho miesta mi navždy zostane v pamäti. 

Je veľa vecí, ktoré mi z mojej krajiny chýbajú. Najdôležitejšia je moja rodina a priatelia. Hoci nám technológie umožňujú komunikovať ako nikdy predtým, obrazovky nemôžu nahradiť objatie starých rodičov, rodičov a súrodencov, ani prípitok pohárom na Vianoce, ani zdieľanie torty na narodeninovej oslave. Z môjho mesta mi chýba počasie, parky a vzrušenie na futbalových štadiónoch, milujeme to! 

Život na Slovensku má veľa pozitívnych stránok. V porovnaní s veľkými mestami, ako sú tie, v ktorých som predtým žila, je to bezpečné a tiché miesto. Za tie roky som sa naučila užívať si kontakt s prírodou a životom na dedine som spoznala rodinné farmárčenie, tradíciu, ktorá sa na tomto mieste, našťastie, nikdy nestratila. Bavia ma aj dlhé prechádzky lesmi, ktoré nás vždy prekvapia, divé zvieratá, zrúcaniny hradov... Je to ako v rozprávke! Obdivujem aj slovenskú kuchyňu a osvojila som si mnohé jedlá, ktoré bežne varím. Keď cestujem domov, do Argentíny, nosím mak s cieľom pripraviť otcovi milovanú štrúdľu, pretože mu pripomína detstvo, jeho slovenské tety, ktoré v Rosariu pokračovali v príprave koláčov. Nie všetko sú však kvety... Byť imigrantom je niekedy ťažké. V mojom prípade väčšina ľudí sympatizuje s mojou krajinou. Ale nie je to pre každého rovnaké. Ľudia majú veľakrát predsudky a bránia sa prijať cudzinca do svojej krajiny. Zo svojho miesta v spoločnosti a kvôli svojmu povolaniu pracujem na zbližovaní kultúr, prispievam k budovaniu mostov. 

Pochádzam z učiteľskej rodiny, rada som sledovala, ako moja mama učila. Ale po skončení strednej školy som sa však zapísala na Právnickú fakultu Univerzity v mojom meste, Rosario. Študovala som právo 5 rokov, ale ako odborný asistent právnickej histórie som objavila svoje povolanie učiteľa. Moja prvá trieda bola na tej istej vysokej škole a vtedy som sa rozhodla študovať pedagogiku. Bolo to takmer pred 21 rokmi, keď som začala pracovať ako učiteľka. Prešla som všetkými úrovňami vzdelávacieho systému a moje najvýznamnejšie skúsenosti boli s domorodými skupinami, naučili ma tak veľa! Keď som opustila svoju krajinu, začala som učiť španielčinu ako cudzí jazyk a bola som veľmi prekvapená, keď som zistila, že všetkých ľudí zaujal môj rodný jazyk. 

V mojej novej škole, teda našej škole, sa cítim veľmi príjemne. Všetci kolegovia boli od môjho príchodu veľmi priateľskí. Mám to šťastie a potešenie, že sa o miesto v kabinete delím s veľmi priateľskými učiteľmi, vždy ochotnými pomôcť, s ktorýmisi užívam minúty oddychu. Žiaci, okrem toho, že sú veľmi dobre vzdelaní, sú úctiví a oddaní. Myslím si, že je úžasné, že škola má na starosti organizovanie podujatí, výletov a výmenných programov. Európa je malý kontinent, kde koexistujú veľmi odlišné kultúry. Tá istá skutočnosť, ktorá môže viesť ku konfliktom rôzneho druhu, môže byť aj neuveriteľným zdrojom spoločného kultúrneho bohatstva. Naučiť sa harmonickej interakcii je dôležitou súčasťou zdravého rozvoja človeka a národa. Tu pracujeme na tom. 

Môjho voľného času je málo, ale žijem ho tým najlepším spôsobom. V prvom rade udržiavam každodenný kontakt s rodinou, s tými, ktorí práve nie sú na Slovensku. Ale veľmi rada plávam a trénujem štyrikrát do týždňa. Keď to podmienky dovolia, idem si užiť prírodu do hôr. Aj v týchto rokoch som v Topoľčanoch našla hŕstku veľmi dobrých priateľov, ktorí pricestovali alebo sa vrátili z iných krajín a prežili sme roky práce pri výučbe jazykov v iných inštitúciách. S deťmi si občas vyrazíme pozrieť rôzne miesta v okolí. Cez prázdniny cestujem za manželom do Holandska, do Barcelony, kde žije aj časť mojej rodiny, alebo do Rosaria v Argentíne, ktoré je mojím skutočným domovom. 

Chcem sa úprimne poďakovať organizátorom školského časopisu za možnosť predstaviť sa a povedať vám o mne. Som tu pre vás všetkých. 

„La vida es nada si la libertad se pierde¨ 

Život nie je ničím, ak sa stratí sloboda.  

Manuel Belgrano 

argentínsky patriot, politik a vojak

Rozhovor pripravila Veronika Mazáňová z I.C.

Foto: Nina Sucháňová, I.D