Nevšedné múzeum vo vojenskom kryte

Múzeum sa dá stručne charakterizovať ako muzeálna expozícia, ktorá dokumentuje históriu a vývoj národného podniku Závody 29. augusta mesta Partizánske, Civilnej obrany ČSSR a Slovenského národného povstania, so zameraním na región Hornej Nitry. Nachádzajú sa tu stovky a stovky exponátov, ktoré nám rozprávajú často zabudnutú históriu a poukazujú na jej slávu či na jej zaznávané obdobia. Múzeum je o to zaujímavejšie, že sa nachádza v ochrannej stavbe civilnej ochrany, ľudovo povedané v kryte alebo v bunkri. Napokon, človek podobné objekty nemôže navštíviť každý deň, preto je každá návšteva unikátna.  

Myšlienka založiť toto múzeum prišla postupne. Všetko to začalo vo štvrtom ročníku na základnej škole, keď sme spoločne s mojím kamarátom začali zbierať predmety, ktoré súviseli so ZDA a s mestom Partizánske.V tej dobe to boli hlavne propagačné predmety ako kalendáriky, kľúčenky, darčekové topánočky a tak podobne. Neskôr to boli aj dokumenty. Navštevovali sme staré (často opustené) budovy, kde sme doslova niektoré veci zachránili pred zničením. Oslovovali sme ľudí, pamätníkov doby, zaznamenávali ich spomienky, diskutovali sme o živote dnes a kedysi. Nerobili sme to však pre pocit, že niečo máme. Robili sme to za účelom budúceho sprístupnenia týchto predmetov a vedomostí širokej verejnosti. Pre tento cieľ sme najskôr využívali sociálne siete, kde sme uverejňovali fotografie zo života v podniku a v meste, dokumenty atď. V lete 2017 sa nám naskytla možnosť prenajať si tento kryt. Neváhali sme a šli sme do toho. Založili sme občianske združenie a už v roku 2018 sme kryt otvorili verejnosti. Začiatky však neboli ľahké, kryt si vyžiadal komplexnú obnovu, neboli tu zavedené inžinierske siete (teda žiadna elektrina a voda) a možno povedať, že si kryt žil vlastným ekosystémom. Snáď všetky veľké úpravy sme tu robili pri svetlách bateriek a sviečok. 

Nemožno spomenúť každého z desiatok dobrovoľníkov, ktorí nám pomáhali. Hlavnou osobou pri premene schátraného krytu do podoby tohto múzea bol môj kamarát Štefan a ja. Vďačíme však každému jednému človeku, pretože bez pomoci ostatných by tu dnes bola len rozpadajúca sa, vlhká  a temná stavba.  

Zdrojov motivácie je hneď niekoľko. Prvým sú pamätníci     a bývalí zamestnanci n.p. ZDA v Partizánskom. Zdá sa mi, že často zabúdame na povojnové obdobie (hlavne z dôvodu socialistického zriadenia) a nevieme prijať fakt, že v niektorých oblastiach sa nám darilo aj v tých rokoch). Ľudia majú tendenciu zabúdať na dobré a pamätať si zlé. Rovnako to je  i s naším mestom. Hovorí sa o Baťovi, ale zabúda sa, že  po znárodnení podniku v roku 1946 sa z neho nestala čierna diera. Život pokračoval ďalej, produkcia sa zvyšovala, ľuďom sa pracovalo lepšie.  Ďalším dôvodom je uctenie si obetí, ktorí padli za slobodu, svoje ideály a myšlienky v Slovenskom národnom povstaní. Z Partizánskeho a miestneho podniku sa do Povstania zapojilo vyše 2000 mužov a žien, pričom mnohí sa nikdy nevrátili domov. V Múzeu sa nachádza bohatá expozícia venovaná SNP, ktorá dokumentuje osudy partizánskej brigády pôsobiacej v okolí mesta, ale aj osudy jednotlivých ľudí a bojovníkov. Napokon, podľa mňa,  je veľmi dôležité hovoriť o histórii, pretože toto rozprávanie nie je len o dátumoch, počtoch  a udalostiach. Je to rozprávanie o ľuďoch, o našej povahe, náture, ale aj krutosti. Niektoré udalosti nesmú byť zabudnuté, inak sme odsúdení, aby sa história zopakovala. 

Samozrejme. Naše občianske združenie pravidelne usporadúva výstavy, podujatia a pamätné akcie. Medzi inými môžem spomenúť výstavu 77, výstavy predmetov CO, pravidelnú starostlivosť o pomníky a pamätné miesta.  Pracujem v regionálnom týždenníku, do ktorého prispievam historickými, spoločenskými a kultúrnymi článkami. Pravidelne navštevujem archívy, spolupracoval som s viacerými múzeami. Som členom niekoľkých organizácií, kde pôsobím v predsedníctvach alebo ako predseda. V tomto roku chystáme veľké spomienkové podujatia pri príležitosti výročia vypuknutia SNP, ale toto všetko priblížime v pravý čas. A aby som nezabudol, sem-tam sa snažím venovať aj škole. Okrem toho sprevádzame aj po areáli podniku. V budove bývalej strojárne máme taktiež zriadenú  pamätnú izbu. 

Exponátov tu je nekonečno (hyperbolicky), preto je veľmi náročné vybrať ten najhodnotnejší. Pre každého má každý predmet nejakú hodnotu. Nachádzajú sa tu vysoké štátne vyznamenania, ilegálne letáky z obdobia rokov 1941-1945, rôzne cenné vlajky, štandardy, historické dokumenty s vysokou hodnotou, prototypy topánok a veľa iného. Pre mňa sú najcennejšie úlomky lietadiel, ktoré sú súčasťou muzeálnej zbierky. Tieto úlomky pochádzajú z havarovaných lietadiel v oblasti Duklianskeho priesmyku a Banskej Bystrice. Tieto sme dostali darom. Pochádzajú z letúnov, ktoré leteli s nákladom munície, zbraní a iného vojenského materiálu na pomoc povstalcom. Žiaľ, po ceste za rôznych okolností nešťastne havarovali  a letci, spoločne s celou posádkou, na mieste zahynuli.  

Určite áno. V budúcnosti by som sa rád venoval spoločenským vedám, preto si svoju budúcnosť predstavujem v diplomatických službách.  V tejto práci sa človek stretáva so všehochuťou potrebných vedomostí, s vypätými situáciami a je určená viac pre aktívnych ľudí, často s mnohými mimoškolskými   a voľnočasovými záujmami, než pre šprtov. 

Návštevnosť máme pomerne veľkú, snáď najväčšiu časť návštevníkov tvoria bývalí zamestnanci n.p. ZDA a iných podnikov v Partizánskom. Títo ľudia si tú dobu zažili na vlastnej koži a majú na ňu pekné spomienky, preto sa veľmi radi vrátia do minulosti. Nezabúdame ale ani na mladých. Do krytu pravidelne prichádzajú exkurzie zo škôl, detské letné tábory, rodičia s deťmi. Je veľmi dôležité, aby sa o histórii vzdelávala mládež. Voči učiteľom máme obrovskú výhodu- vieme sa k deťom priblížiť, keďže svojím spôsobom sme ešte aj my stále deti. Otvorené máme takmer nonstop. Zväčša stačí zatelefonovať a niekto dobehne, ale pokiaľ prídu návštevníci v poobedňajších hodinách, s najväčšou pravdepodobnosťou nás tu stretnú.  

Priznám sa, že v tomto smere som skeptik. Osobne som v ohľade napredovania nášho štátu a našej spoločnosti sklamaný. Mladé mozgy odchádzajú do zahraničia a, žiaľ, ani ja nemám inú možnosť. Slovensko akosi zabúda na tretí sektor, na vedu, umenie, kultúru, nehovoriac o múzeách. Pevne ale verím, že ľudstvo je aspoň v takom štádiu, že si je schopné priznať svoje chyby z minulosti a poučiť sa z nich.Pokiaľ ide o budúcnosť múzea, plánujeme veľké projekty, takže, koho to zaujíma, stay tuned.  

Zhováral sa a múzeum navštívil Matúš Hlocký, III.A 

Foto: archív M.S.