V deň odchodu, 13. 10. 2019, pršalo a pršalo... ale pod našimi dáždnikmi sa skrývala túžba a očakávanie niečoho výnimočného, čo nemôže prekaziť žiadny dážď. Čakal nás čas prežitý v spoločnosti tých, ktorých máme vo svojich srdciach hlboko, zaslúžia si našu vďaku za všetko, čo nám venovali, odovzdali. Ich múdrosť šedín ladila s našimi nezrelými postojmi, ktoré často počas ich života vľúdne usmerňovali.
Cesta nám ušla veľmi rýchlo. Po príchode do divadla sme odovzdali svoje kabáty, usadili sa na miesta a predstavenie mohlo začať. Hra rozprávala príbeh v štýle 80. rokov. Dej bol situovaný do prostredia ženských kúpeľov Lúčky, kde majú muži vstup na priepustky a len v striktne naplánovanom čase plodných dní. Mladým ženám, ktoré urobia všetko pre to, aby mali dieťa, ale aj tým zrelším, ktoré si liečia svoje naštrbené sebavedomie, je naporúdzi miestny personál a mládenci z vedľajšej dediny a taktiež členovia hudobnej skupiny Živica.
Prostredie dedinsko-kúpeľného života dopĺňajú ďalšie rázovité postavy z liečebne, zábava s tancom a pesničkami, nechýba ani povestný ľudový liečiteľ. Jednoducho množstvo výbornej dávky humoru, iskrivých situácií, živelnej energie, ženského hereckého šarmu a bohatej fantázie.
Predstavenie skončilo a v nás doznievali príjemné pocity s vnútornou odpoveďou na otázku: Syna či dcéru? Nie je ale podstatné to, či to boli synovia alebo dcéry, kto vzali babky a dedkov do divadla. Dôležitá je radosť zo spoločne prežitého času, ktorý je neopakovateľný a nedá sa ničím nahradiť. Venovať niekomu svoj čas je to najviac. Stojí to síce najmenej, ale duchovná hodnota je nevyčísliteľná.
Nikoleta Marciová, II.C + foto
Autor plagátu: Linda Okšová, II.B
