Kráčala som po polorozpadnutom chodníku. Každé ráno tá istá cesta, ten istý chodník. Rovnaká budova nemocnice, ktorá sa mi zmenšovala za chrbtom. Smerovala som k veľkej pochmúrnej stavbe, ktorú my, študenti, musíme povinne navštevovať. Škola. No aj keď by som rada povedala, že som jedna z mála výnimiek a do tejto inštitúcie chodím rada, nemôžem. Ale keby bol môj život iný a nechodila by som každé ráno po tom starom chodníku z nemocnice, možno by bolo všetko úplne inak.
Zastala som pred dverami školy a snažila som sa presvedčiť samú seba, aby som vošla. Po chvíľke som si povzdychla, vzdala každodenný vnútorný boj a potlačila dvojkrídlové dvere.
Zamierila som rovno ku skrinke, kde som si odložila tenisky a vzala potrebné učebnice. Po ceste do triedy som rozmýšľala, čo si na nás dnes učitelia asi pripravili. Vstúpila som do triedy. Potichu som ich pozdravila. Niektorí mi zakývali, iní zas odzdravili, alebo sa na mňa pousmiali. Odložila som si veci na lavicu a zamierila k háčikom na opačnej strane miestnosti. Opatrne som si vyzliekla rifľovú bundu, no aj tak som sa trochu mykla od bolesti. Mala by som si dávať pri tom väčší pozor, inak sa ma ostatní začnú vypytovať. Popravila som si na hlave šatku, dnes tmavomodrú s bielymi kvetmi, a vrátila som sa k svojej lavici.
Po troch vyučovacích hodinách sme mali konečne veľkú prestávku a ja som sa mohla zašiť na školskom dvore medzi stromami. Sedela som sama na osamelej lavičke a jedla svoju desiatu. Vždy jedávam sama. Bola som skrytá medzi kríkmi a tieňmi stromov.
Keď som dojedla, zostala som ešte chvíľu ukrytá a vyhrievala som svoju bledú tvár na jarnom slnku. So zavretými očami som si užívala posledné minúty prestávky.
„To bola teda sranda, čo?!“ ozvalo sa neďaleko. Prudko som otvorila oči a zahľadela sa na miesto, odkiaľ prišiel hlas. Boli tam a kráčali mojím smerom. Najhoršia banda chalanov na škole. Práve tí, ktorí ma neustále urážali. Tí, ktorým som sa vždy radšej vyhýbala.
Rýchlo som sa postavila a snažila sa, čo najrýchlejšie si zbaliť tašku. Ale nestihla som to. Už si ma všimli a kráčali priamo ku mne.
„Pozrime sa, koho to tu máme! Naša krpatá šatôčka! Akú šatku to dnes zase máš? No tak poď bližšie, nech si ju môžem lepšie pozrieť,“ uškŕňal sa najvyšší z nich. Bol to taký ich vodca. Robo. On mal prvé a posledné slovo. Ostatní sa iba smiali. Všetci sa ku mne začali približovať, zatiaľ čo ja som ustupovala viac do tieňov.
„No tak, šatôčka, kam chceš utiecť?“ smial sa. Ja som iba úporne premýšľala, ako sa z toho dostať. Už boli takmer pri mne, no zrazu..... zazvonilo. Profesorka začala všetkých zvonku hnať dovnútra. Keď prišla aj k nám, skoro som sa od úľavy zosypala na zem.
„Tak poďte, nezdržiavajte!“ okríkla nás a čakala, kým k nej prídeme.
„Teraz si mala šťastie,“ zašepkal Robo, „ale nabudúce tu už profka nemusí byť.“ Chalani odkráčali dovnútra a ja som ich z dostatočnej vzdialenosti nasledovala, aj s profesorkou za chrbtom. Pripojila som sa k mojim spolužiakom, ktorých som stretla na ceste do učebne biológie. Sadla som si na svoje miesto. Srdce sa mi začalo pomaly upokojovať na normálny rytmus.
Zvonenie oznámilo koniec poslednej hodiny a ja, ako všetci ostatní, som sa tešila, že tento hrozný deň je konečne za mnou. No, ako vždy sa ukázalo, že môj život nemôže byť ani trochu obyčajný. Akonáhle som vyšla na chodbu, s úmyslom ísť konečne domov, sa všetko zas obrátilo proti mne, keď som začula: „Hej, šatôčka!“ Okamžite som stuhla. Srdce som mala až v krku. Zasa oni. Stála som na chodbe plnej ľudí a všetci na nás iba zízali.
Otočila som sa, že rýchlo odídem, ale to už stáli oproti mne. Bola som v pasci.
„Nechaj ma,“ povedala som roztraseným hlasom, „prosím.“ On sa iba zasmial a jeho kumpáni opakovali po svojom veliteľovi. „Ale prosím ťa, iba sa zahráme,“ uškrnul sa, „chcem konečne vedieť, prečo sa skrývaš pod tými šatkami. To má byť nejaký trápny nový módny výstrelok?!“ Oči sa mi rozšírili od hrôzy, rýchlo som sa otočila a chcela ujsť. Nebola som dosť rýchla a on schmatol moju šatku a strhol mi ju z hlavy. Celá chodba utíchla. Všetci ma nemo pozorovali.
Obzerala som sa okolo seba na tých ľudí. Vedela som, na čo sa tak uprene pozerajú. Na moju holú hlavu bez jediného vlásku, ale hlavne hrubú jazvu, ktorá sa mi tiahla cez celú lebku. To, čo mi vždy zakrývala šatka. Áno, teraz to už všetci vedeli. Moje dlho skrývané tajomstvo bolo vonku.
Robo sa zrazu prestal smiať. „Robo, ty si ale debo! Veď to každý pozná, len tebe to nedoplo?!" šepkali hlasy dookola. Všetci na mňa zízali, on tiež. Už som to nevydržala a so slzami v očiach som vybehla zo školy a utekala som až domov.
Na druhý deň ráno som ako každý deň vyšla z budovy nemocnice. Po mojej pravidelnej kontrole som ako každé ráno zas kráčala po popukanom chodníku. Rana na ruke mi po ihle ešte trochu krvácala, tak som si ju trochu viac pritlačila. No dnešné ráno som sa veľmi bála ísť obvyklou trasou. Teraz, keď to už všetci vedeli. Bála som sa, ako zareagujú. Hlavne moji spolužiaci. Určite sa ma teraz budú strániť, budú sa na mňa potajomky poškuľovať alebo ešte horšie. Čo keď si zo mňa budú uťahovať?
Zas som stála pred tými ťažkými dverami školy, no dnes bolo oveľa ťažšie donúť sa k ich otvoreniu. Nakoniec som sa ale ako vždy vzdala. Vošla som so sklonenou hlavou, na ktorej som dnes mala bledo šedú šatku s bledoružovými bodkami. Podišla som k dverám svojej triedy a s malou dušičkou ich otvorila.
Keď som vzhliadla, od prekvapenia som zastala. Dnes všetci moji spolužiaci mali na hlavách šatky! A správali sa úplne normálne, ako každý deň! Pozdravili ma, usmiali sa na mňa, zakývali mi. Žiadne abnormálne správanie. Nikomu som nevadila, nikto z nich sa nehanbil, že patrím do tejto triedy. Všetky moje obavy a snaha skryť toto tajomstvo boli teda zbytočné. Patrila som k nim, bola som jednou z nich.
Odzdravila som a s úsmevom som kráčala k svojej lavici. Môj život teda nemusí byť až taký zlý.
Katarína Beniaková, III.D
Autorka plagátu: Monika Kobelárová, III.D
