Rodina pri prestretom stole. V jednej ruke vidlička, v druhej mobil, v pozadí zapnutý televízor, zľava počítač, vpravo sa dobíja tablet. Spolužiaci v triede. Bliká interaktívna tabuľa, v mobiloch sa rýchlo prerolovávajú najnovšie statusy. Obľúbená reštaurácia. Veľkoplošná obrazovka, rádio, reproduktrory produkujú čosi ako hudbu. Palce spolustolovníkov sa mrvia na displejoch smartfónov. Znie to už ako klišé? Obzrite sa okolo seba vždy, keď sa ocitnete medzi ľuďmi...
Denno-denne a okrem toho často aj veľkú časť noci reálne visíme na sociálnych sieťach. Zamotávame sa do nereálneho sveta prefiltrovaných príspevkov, zretušovaných fotiek, hraných videí, storíčok, blogov, vlogov... Rolujeme, sledujeme, lajkujeme, stalkujeme. Niekedy len tak z nudy, ale časom si aspoň niektorí z nás uvedomia, že to začína byť chorobné. Tie tenké nitky, na ktorých sme zo začiatku „viseli“ a o ktorých sme na začiatku vraveli, že ich vieme bez problémov pretrhnúť kedykoľvek sa nám zachce, sa postupom času stávajú hrubými lanami, na ktorých už nevisíme, ale ktoré si omotali nás a sťahujú slučku. Nedokážeme si nepozrieť ďalšie video, nevypočuť si novinky od toho a toho youtubera, blogera, nemrknúť sa, čo má nové influencer a jeho kamarát a aj ich konkurencia. Z nitiek sa dávno stali nite, špagáty dorástli na laná. Tie nás ďalej omotávajú, namotávajú si nás nenápadne z každej strany, zamotávajú nás do množstva noviniek, vytvárajú obrovské klbko, v ktorom sme uviazli ako potrava v pavučine. Pavúk – virtuálna realita stále nemá plné brucho.
Možno boli sociálne siete pôvodne určené na istú formu záchrany (nájsť priateľov, spojiť sa s niekým, nadviazať nové známosti...), mali by sa však premenovať zo sietí, na sociálne klbká. Alebo ešte presnejšie na gule. Najmä v zmysle tých väzenských. Áno, sociálne siete sa stali naším väzením. Dobrovoľným, domácim, ale väzením. Sme obmedzovaní, aj keď máme možnosť výberu. Sme uzavretí do seba, tvárime sa, že si len strážime naše súkromie a pritom sa bojíme, že zostaneme pre svet neznámymi. Podvedome túžime byť uznávaní, slávni ako ľudia, ktorých stále sledujeme. Chceme, aby sa aj o nás hovorilo v superlatívoch ako o celebritách, túžime mať množstvo followerov i lajkov.
Jediný problém je, ale, v tom, že máme v hľadáčiku priveľa ľudí. Cudzích, ktorých pohnútky často ani nechápeme, slávnych a známych, ku ktorým však nič konkrétne necítime a hlavne s nimi s veľkou pravdepodobnosťou nikdy nič ani nebudeme mať. Prijímame novinky pasívne. Len máloktorí z nás majú to šťastie pochopiť, aké je to všetko povrchné. A pritom sú ľudia v našom okolí, ktorí sú nám bližší, dokonca, najbližší a len my sa akosi bojíme priznať, že k nim niečo cítime, že ich obdivujeme. Rodina, rodičia, súrodenci, priatelia, spolužiaci, partneri. Nemáme problém lajknúť stovkám, ba tisíckam tých prvých každý jeden nový status, ale poďakovať aspoň raz mame za výbornú večeru, pochváliť brata za pomoc s riadom, usmiať sa na spolužiačku za kresbičku v rohu zošita, pozdraviť učiteľa, aj keď ma nič neučí, už problém je. Pri tých prvých zostávame iba na povrchu, bez skutočnej spätnej väzby a nikdy sa nedozvieme o ich skutočných pocitoch (dostaneme nanajvýš spätný, nič nehovoriaci lajk), pri tých druhých, naopak, prenikneme do hĺbky a spätnú väzbu máme okamžite pred očami.
Prečo je dôležité zaujímať sa reálne o vlastné pocity, ale aj o pocity a potreby druhých? Máme z toho strach, alebo cítime nedostatok lásky k nim, k našim najbližším? Láska znamená rešpektovať, tolerovať, vnímať, porozumieť, prijímať, súcitiť, neodsudzovať a dávať. Strach znamená nevyužiť svoje schopnosti a možnosti. Pri strachu sa bojíme prekážok a názorov ostatných. Strach znamená nežiť podľa pocitov, pretože ide o istotu, ktorú nám nepotvrdí nikto zvonku. Preto žiť podľa pocitov znamená odvahu! Prečo radšej zablokujeme vlastné pocity namiesto dodania si odvahy na nádych a ponorenie sa a aj na opätovné vynorenie, ktovie, možno aj s perlou v dlani?
„Blokovanie pocitov sa nám stáva osudným. Pocity znamenajú našu vnútornú podstatu a informujú nás o našich vnútorných potrebách. Vďaka nim vieme, čo máme rozvíjať, či sa to týka našich záujmov, alebo akým spôsobom rozvíjať vzťahy k ľuďom, aby sme cítili dôstojnosť, rešpekt a empatiu. Pocity sú naším navigačným systémom. Ak stratíme kontakt s našimi vlastnými pocitmi, ktorých úlohou je priviesť nás k nášmu osobnému naplneniu a šťastiu, v živote zablúdime.“ (Darina Vranová). Stratíme sa v tom pomyselnom klbku, ktorého sme stredom, ale nie stredobodom. A okolo nás zostanú len hromady nepotrebných lán, šnúr, nití a nitiek, z ktorých ani jedna nie je Ariadnina.
Aký paradox. Za to, že sme boli povrchní, zostaneme uväznení kdesi v hĺbke a tme. Naopak, ak sa ponoríme do hlbín iných, na povrch môžu vyplávať veci, o ktorých sme ani netušili, ale obohatia nás. Odpútajme sa od ľudí, ktorých nechápeme, ku ktorým nič necítime a s ktorými nič nemáme a nebojme sa obdivovať tých, ktorých reálne stretávame a máme práve možno aj vedľa seba.
Foto z vyhodnotenia súťaže v Šali
Esej hodnotí prekladateľka a riaditeľka Literárneho informačného centra Miroslava Vallová:
Vyššie uvedený citát Jána Johanidesa, ktorý inšpiroval Magdalénu Martiškovú k napísaniu súťažnej eseje, sa nestal najpopulárnejší z troch Johanidesových myšlienok ponúknutých súťažiacim, no pravdepodobne bol najznepokojujúcejším. Ako inak sa dá vysvetliť vznik celej série silných textov inšpirovaných práve touto myšlienkou, ktoré spontánne a prudko vyniesli na povrch vytesňované rozporuplné javy dlhodobo narastajúce pod maskou normality? A čo je najdôležitejšie, dali čitateľom pocítiť potrebu niečo zmeniť.K týmto textom sa zaraďuje aj esej Magdalény Martiškovej. Hneď v prvom odseku autorka sériou stručných výstižných obrazov postuluje tézu, ktorú chce svojou esejou obhájiť. Nemilosrdne presne opíše východiskovú situáciu svojho uvažovania – napredujúcu expanziu virtuálneho sveta nad tým reálnym. „Pavúk, virtuálna realita, stále nemá plné brucho.“ Širšia sociologická dimenzia uvedeného problému však zostáva v úzadí. Autorka sa sústredí na filozofickú otázku. Je tu predsa možnosť slobodnej voľby. Prečo máme strach vymaniť sa „z nití, ktoré sa menia na laná“ ? Strach nás ochromuje, zabíja lásku, pre nedostatok odvahy nevidíme tých, na ktorých skutočne záleží. A tu sa už autorkin text zreteľne napája na citát Jána Johanidesa. Môžeme konštatovať, že ponad desaťročia prenikli jeho slová obrannými mechanizmami mladých ľudí a inšpirovali ich.Autorka sa pri písaní svojej eseje riadila formálnymi kritériami tvorby esejistického textu od vyslovenia svojej tézy v prvom odseku, cez argumentačný oblúk až k jasne formulovanému záveru. Svoje vecné argumenty ozvláštnila mnohými výstižnými obrazmi a metaforami.
Foto: Archív Magdalény Martiškovej